Ak viem, že žijem nešťastný život, ale nerobím nič, aby som to zmenil, je to ako keby som podvádzal seba. Mám v rukách všetky tromfy, mám možnosti a schopnosti zmeny, mám dve ruky a nohy, mám rozum a predsa mám strach a nechávam sa zneužívať.
Ak pokračujem vo svojom vegetovaní, moje napätie sa bude stupňovať a moja úcta voči sebe bude klesať.
Verný sebe samému znamená využiť svoj potenciál naplno. Tu a teraz. Ľudia často zabúdajú na to, aký je náš čas vzácny. Chyťme volant do vlastných rúk a vytvorme svoj život taký, aby sme naň boli hrdí.

Každý z nás zažil rozchod alebo rozvod. To je jedno, či nás opustili, alebo sme my opustili partnera, prípadne či sme sa dokázali dohodnúť. Minulosť je za nami, môžeme sa z nej poučiť. Dôležité je pustiť bývalého partnera od seba. Pristupovať k jeho rozhodnutiu s plným rešpektom, pretože aj ja mám možnosť slobodnej voľby začať žiť nový a kvalitný život. Mimochodom ten dokážem iba vtedy, ak emocionálne dozrejem a nechám ho ísť.
Ďalší vzťah budem mať zdravý, ak sa poučím zo svojich chýb a urobím zásadné zmeny v sebe. To znamená odpustím, nebudem sa ďalších dvadsať rokov hnevať, nebudem nadávať, prijmem fakty a začnem odznova. Ak to nechcem zvládnuť, pritiahnem si podobného partnera a budem zažívať podobne nešťastný vzťah.

Každý z nás má jedinečný potenciál k rozvoju a osobnostnému rastu. To je fakt. Každému z nás to trvá rôzny čas, niekomu dlhšie, niekomu kratšie. Jediné, čo platí pre všetkých je, že osobnostný rast funguje iba prekonávaním bolesti. Každý ďalší deň jeden schodík bolesti. Pretože vykračujeme zo svojej komfortnej zóny. Ten, kto v nej chce zostať, žiaľ nebude rásť a rozvíjať sa. Ten, kto svoj rozvoj chce uponáhľať, predbieha sám seba, čo žiaľ tiež nie je možné. Každému dieťaťu trvá iné obdobie, kým sa naučí chodiť. Každému človeku, ktorý chce byť lepší, táto cesta trvá rôzne obdobie, je rôzne dlhá a musí prekonať rôzne ťažkosti, bolesti a strachy v sebe. Iná cesta neexistuje. Ak budeš netrpezlivý, budeš večne frustrovaný a nespokojný. Ak sa naučíš trpezlivosti, zožneš skôr či neskôr zaslúžené ovocie.

Keď sa nám darí, sme hrdinovia. Keď nám niečo nevychádza, všetci za to môžu. Za naše katastrofálne životy si môžeme my sami. Nikto nás nenúti byť s partnerom alkoholikom, nikto nás nenúti zotrvať v práci s tyranským šéfom, nikto neriadi náš život. Len my sa tak radi vyhovárame na ostatných, na systém, na rodičov, na deti, na svetlo, na tmu, na zimu, na teplo… Všimli ste si to? A pritom jediný, kto môže za tvoj život, si ty sám. Či sa ti to páči alebo nie. Prijmi za to zodpovednosť. Inak si budeš celý život vyčítať a naháňať sa za niečím nedosiahnuteľným. Ten, kto obviňuje okolie za svoj spackaný život, vlastne sleduje seba ako objekt a nemá reálny náhľad. My nie sme objektami svojich životov. My sme vnútri, my riadime. Rozhodni sa, či chceš byť teplomer – ktorý sa prispôsobuje a ukazuje teplotu, alebo termostat – ktorý teplotu riadi. Buď riadiš svoj život, alebo si obeť svojich rozhodnutí. Máš na výber.

Sebecký človek je ten, ktorý hľadí iba na svoje záujmy, na svoje dobro a neberie ohľad na druhých okolo seba. Sú to narkomani, alkoholici, gambleri, závislí na automatoch, ale aj závislí na vzťahoch. Sú to žiarlivci, ktorých jedinou lásku sú oni sami. Nikdy nejde o partnera, ale o naplnenie svojich želaní, svojej sebeckej úbohosti.
Sebeckí ľudia nikdy nepriznajú svoju závislosť. Budú popierať, pretože nevedia prestať, nedokážu povedať „dosť“. Závislí sú preto, lebo utekajú pred realitou – to je ich potešenie. Majú neuspokojivé vzťahy, problémy s peniazmi, nerozprávajú sa s rodičmi, majú nevyriešené traumy. Keď vytriezvejú, zisťujú, že im život uniká – nemajú priateľov, dobré vzťahy, majú dlžoby. Keď si to uvedomia, radšej sa rýchlo vrátia k svojej závislosti a nezaujíma ich, aký majú zlý život. A nezaujímajú ich ani životy ostatných.
Tento stav sa dá vyliečiť jedine priznaním si závislosti – a to je extrémne ťažká práca.

Nie každý bude v živote šťastný. Úspech, radosť zo života, či vnútorný pokoj patrí ľuďom, ktorí sa neboja dať do svojho života všetku svoju energiu, využívajúc pritom svoje silné stránky, talenty a odvahu. Stalo sa vám už niekedy, že ste chceli pomôcť niekomu blízkemu a nešlo to? Nepočúval vás. Vidíte, že jeho život, vzťahy alebo práca sú neuspokojivé, ale je lenivý, má strach, nemá odvahu pustiť sa do premeny svojho života. Vie čo by mal robiť, ale nerobí to. Je to človek, ktorý sa bojí v živote dospieť. Zostáva manipulovateľný, podriaďuje sa a jediné, čo mu v živote zostáva je sen o odlišnej budúcnosti. Tento človek nedokáže prijať zodpovednosť za svoje city. Vie, že je nešťastný, ale neurobí krok. Hovorí sa tomu premárnený život. Viete, že títo ľudia sú našimi učiteľmi? Ukazujú nám smer, ktorým nechceme ísť.

Predstavte si matku, ktorá sa pripútava k synovi. Je jej jediný pocit úspechu. V ostatných oblastiach života nepozná pocit víťazstva, na ktorý by bola hrdá. Preto chce za každú cenu vlastniť svoje dieťa. Všetko mu pripraví na tácku, varí mu, perie na neho, žehlí, všetko mu vloží do úst, čím z neho vytvára človeka neschopného na život. Obaja si mydlia svoje ego. Matka je spokojná, že jej dieťa je pri nej a syn je spokojný, že má všetko bez námahy. Ak matka rieši všetky problémy dieťaťa, je to jej úspech. Sebadôvera syna klesá, pretože nie je konfrontovaný žiadnymi životnými skúškami. Ego dieťaťa však stúpa, pretože dostáva do rúk všetko a má subjektívne pocit, že život je ľahký. Jeho pocit pohodlia stúpa tiež, rovnako jeho lenivosť. Schopnosť riešenia životných kríz ani nepozná.
Ale čo ak je niekto z nich nespokojný s týmto stavom? A čo ak jeden z nich „vypadne“ z tohto vzorca?
Byť na mieste matky, vysvetlím synovi, že nebudem naďalej tolerovať jeho lenivosť a požiadam ho, aby sa odsťahoval, keď už má štyridsať rokov. „Osamostatni sa, nie som tvoja slúžka.“
Byť na mieste syna, konfrontujem sa s matkou, aby zo mňa zosadla a naberiem dostatok odvahy si to s ňou vydiskutovať. „Mami, nepotrebujem tvoju neustálu kontrolu. Rešpektuj, že som dospelý.“

Prestaň klamať sám seba. Keď myslíš nie a hovoríš áno, neklameš druhého ale seba. Ak niekam ideš a nechceš tam ísť, prečo to robíš? Podriaďujeme sa, nechávame sa využívať, zneužívať – náš šéf, partner, rodičia, prakticky ktokoľvek môže s nami zaobchádzať ako s obeťou. Aké by to bolo, keby sme sa za zastali seba? Keby sme vnímali to, čo cítime. Keby sme si to uvedomili a vedeli komunikovať tak, ako to cítime, boli by sme kongruentní (ozajstní, skutoční, sami sebou). Sebaúcta je najdôležitejšia. Každý dostáva toľko úcty, rešpektu, lásky, koľko dáva sám sebe. Ľudia si k tebe dovoľujú toľko, koľko im dovolíš ty. Ak si neistý a bojazlivý, tvoj šéf ťa bude zdierať. Ak plačeš a nepostavíš sa za seba, tvoj partner ťa bude naďalej zneužívať. Postaviť sa za to, čo v skutočnosti si, je životná výhra. Pozrieť sa do zrkadla a vedieť, že si skutočný – to bude z teba vyžarovať.

Sme závislí na mobile, na internete, na počítačoch, na aplikáciách. Nevzdaj sa ich, môžu byť dôležitou a nevyhnutnou súčasťou tvojho života. Tak ako sa doba vyvíja, je prirodzené, že aj technológie sa zlepšujú a častokrát nám uľahčujú život. Nie sme však závislí na ľuďoch, okolnostiach, komentároch a názoroch druhých. Takisto nezáleží na tom, kto čo povie v médiách. Ak si vedome a zodpovedne vytváraš život sám, nebudeš odkázaný na iných. Ak je to možné, nevytváraj si ďalšie závislosti. Odnímajú ti slobodu a robia ťa bezmocným. Usiluj sa o nezávislosť. Nauč sa oddychovať. Keď si s deťmi, vypni mobil a venuj im plnú pozornosť. Buď na seba hrdý za to, že si výnimočný.

Dennodenne dochádzaš do práce, ktorá ťa nebaví. Máš paranoidného šéfa, ktorý ťa využíva a tráviš v práci 12 hodín. To, že ťa šéf zneužíva je preto, lebo mu to dovolíš. „Ale to nie je také jednoduché, nemôžem mu len tak povedať, prídem o prácu“, namietaš. V poriadku, ako chceš. V stávke je tvoja sebaúcta a dôstojnosť. Nastav zadok a nechaj sa kopať. Ale ponúkam aj inú možnosť. Dohodni si so šéfom stretnutie medzi štyrmi očami a prvýkrát v živote vyslov, čo si myslíš. Nie krikom, nie v emóciách, ale pokojne a fakticky: „Chceš, aby som bol výkonný alebo chceš aby som odišiel? Tečie mi to medzi prsty. Už nevládzem. Nemôžem byť v práci 12 hodín denne.“ Ak sa to nezmení: „Pamätáš, o čom som ti hovoril pred mesiacom? Nič sa nezmenilo. Dávam výpoveď.“ Ak nenájdete spoločnú reč, môžeš pokojne a spokojne odísť. Zavrieš jedny dvere a otvoria sa ti druhé. Nájdeš si dobrú prácu a je vysoko pravdepodobné, že lepšiu. Pretože si podporil svoju sebaúctu a porazil svoj strach.