Kategória: Vzťahy

Ako vieme zistiť, či žijeme v dobrom a funkčnom vzťahu? Keďže náš mozog rozmýšľa v obrazoch, oblasť vzťahov veľmi rád prirovnávam k obrazu stola. Stôl sa skladá zo širokej tabule a štyroch nôh – štyroch pilierov. Tabula som Ja – moja osobnosť a piliere sú podmienky ktoré vytváram k formovaniu zdravého vzťahu.

Čo teda tvorí jednotlivé časti? Ešte predtým, ako sa k nim dostaneme, položím otázku. Ak sa jeden z pilierov stola poškodí alebo zlomí, zostane stôl stáť? Áno, zrejme to ešte vydrží. Nebude stabilný, ale prežije. Ak sa poškodia dva piliere, vydrží to ten stôl? Nie, rozpadne sa. Na konci článku sa dozviete ešte jeden fakt. Teraz sa však pozrieme na to, či váš stôl (vzťah) stojí na pevných pilieroch.

Stolová doska

Stolová doska som Ja. Moja osobnosť. Úplným základom je pozrieť sa na to či som dospelý. Ako to zistím? Racionálne a emocionálne som odpútaný od svojich rodičov. Nie som závislý na nich ani finančne, ani z pohľadu bývania a hlavne ani z pohľadu emocionálnej podpory. Som si vedomý kto som, kde sa nachádzam, vyznám sa v sebe, poznám svoje silné a slabé stránky, mám jasno vo svojich dobrých a zlých vlastnostiach. Mám sa rád. Som osobnosť. Dokážem čas tráviť sám – bez toho aby som mal nutkavú potrebu niekomu volať, písať. Bezpodmienečne pozitívne prijímam seba samého. Viem prijať zodpovednosť za svoje city a správanie v akejkoľvek životnej situácii – čiže mám dostatočne vyvinutú emocionálnu inteligenciu. Verím si, viem čo chcem. Mám dostatočnú sebadôveru.

Mnoho ľudí nedisponuje dostatočnou sebadôverou. Najmä v oblasti zodpovednosti k svojim citom. Keď nie sme dostatočne sebavedomí v citovej oblasti, to znamená že sa bojíme riskovať, nebudeme vyhľadávať neznáme oblasti, čiže sa budeme báť jasne pomenovať to, čo hlboko vo vnútri cítime. Ak nie sme schopní hovoriť o svojom hlbokom vnútri (pretože je to pre nás oblasť, ktorej sa bojíme), nedosiahneme dostatočnú sebadôveru. A ak ju nemáme, tak si nebudeme vytvárať stabilné vzťahy, iba sa budeme opierať o partnera.

Každý dostáva toľko úcty, lásky, pochopenia a rešpektu, koľko dokáže dať sebe. Ak v nejakej oblasti života nie som dostatočne sebavedomý, ale pred druhým to skrývam; následne, ak to aj vyslovím ale nedokážem zodpovedne prijať kroky k zmene, moja úcta k sebe bude klesať. A bude klesať aj v očiach partnera.

Prvý pilier

Vzájomná úcta. Ak si dokážem vážiť sám seba, budem túto úctu vedieť poskytnúť aj partnerovi. Z dostatočnej sebadôvery budem môcť čerpať a budem vedieť vytvárať dostatočnú spontánnu dôveru. Spontánna dôvera je základným stavebným kameňom v budovaní zdravého vzťahu. Len si to predstavte. Stretnete človeka. Na prvý pohľad sa Vám zapáči. Začnete si vytvárať vzťah. Budujete si vzájomnú spontánnu dôveru. Vážite si partnera nie za to aký je, ale za to že je. Tento jav sa nazýva bezpodmienečné pozitívne prijatie, ktoré vzniká iba vtedy, ak dokážem bezpodmienečne pozitívne prijať seba samého – čiže mať sa rád. Ak si partnera vážite a dôverujete si navzájom, budujete vzájomný rešpekt a lásku.

“Spontánna dôvera je základným stavebným kameňom v budovaní zdravého vzťahu.”

Ak na začiatku vzťahu hovoríte, že „milujem ho, ale hlavne on sa ešte zmení“, nevytvárajte si s ním vzťah. Pretože ho nedokážete bez podmienok prijímať a nevážite si ho celého, aký je. Prirovnávam to k západu slnka. Som nadšený, páči sa mi, obdivujem ho, prijímam ho taký aký je a nehovorím si „uber trochu ružovej, pridaj trochu červenej“ a podobne. Nekladiem podmienky, že sa mi bude páčiť len vtedy, ak…

Dostávam otázky, koľko času je potrebné, aby sme rozpoznali, či bude náš vzťah funkčný, kedy spoznám toho druhého, ako viem, že je pre mňa ten pravý? Nerád dávam konkrétne odpovede kvôli neuveriteľnej odlišnosti osobností. Myslím si však, že dokážem spoznať druhého a hlavne dokážem sám v sebe rozpoznať svoje city za obdobie dvoch rokov spoločného života. Obdobie, kedy sme spolu 365 dní, vo dne v noci a vzájomne sa jeden druhému prispôsobujeme.

Druhý pilier

Spoločný podobný spôsob života. Ak jeden študuje a druhý je zabehnutý obchodník, môže to znamenať veľkú nevýhodu pretože sa stráca rovnováha životných hodnôt. Jeden sa chce zabávať a druhý príde večer unavený. Majú odlišné voľnočasové záujmy. Majú odlišné sociálne okolie, väzby, spolupracovníkov, priateľov. Majú odlišné záľuby.Na rozdiel od toho, pár, ktorý žije podobný spôsob života, napríklad ak obaja zarábajú, obaja stretávajú množstvo ľudí, počas dňa riešia pracovné úlohy, večer sa dokážu podeliť o svoje zážitky, pričom jeden nebude druhému nadradený alebo nerovnocenný. Samozrejme partnerstvá dokážu fungovať v rôznych formách.

Tretí pilier

Tretím pilierom je vyvážený, rovnako intenzívny pohľad na intimitu. Uvedená podmienka úzko súvisí s úctou k partnerovi. Pretože ak na partnera nedokážem vzhliadať ako na rovnocenného, nebudem po ňom ani túžiť, čiže vzájomná intimita bude postupne klesať. Intimita nie je iba sexualita, ale pohladenie, objatie, drobné pozornosti, romantika, sústredená pozornosť, spoločné chvíle, rozprávanie sa, vnímanie jeden druhého, chuť byť spolu a podobne.

Ak si nebudete všímať fialky v záhrade, tie skôr či neskôr zahynú. Potrebujú vlahu, dostatok svetla, živnú pôdu, hnojivo a snáď aj láskyplný prístup. Toto všetko potrebujú každý deň, aby rástli a rozvíjali sa. Intimitu potrebujeme dávať každý deň aby sme posilňovali náš vzťah.

Štvrtý pilier

Štvrtým pilierom je rovnaký alebo podobný vzťah k peniazom. Ak jeden peniaze zarába a druhý ich utráca, je dosť pravdepodobné, že spokojný bude iba ten druhý. Ak jeden z partnerov dlhodobo finančnú stabilitu upevňuje a druhý nejaví záujem aby prispel k stabilite, sily sú rozložené nerovnomerne. Viem si predstaviť, koľko vzťahov takto funguje a nepotrebujem ich hodnotiť. Zaujímalo by ma však, koľko lásky, úcty, sebavedomia, bezpodmienečného prijatia a rešpektu obohacuje tento vzťah.“Ak jeden peniaze zarába a druhý ich utráca, je dosť pravdepodobné, že spokojný bude iba ten druhý.”O všetky piliere, vrátane stolovej dosky, je potrebné sa starať každý deň. Nemôžeme si povedať, že „do včera som sa o náš vzťah staral dosť, tak už nemusím“. Môžete to spraviť, ale čo sa stane s fialkou, keď ju prestanete polievať?

Jeden výrok, ktorý opisuje stálosť a obohacovanie trvalého vzťahu, veľmi vystihuje podstatu udržiavania dobrého vzťahu. Je nasledovný: „Zaväzujeme sa spoločnej práci na menlivom procese nášho súčasného vzťahu, pretože tento vzťah momentálne obohacuje našu lásku a náš život a želáme si, aby rástol.“

28 000. Je to veľa alebo málo? Keď sa ľudí pýtam, povedia „dosť“. Vtedy ešte nevedia, že mám na mysli priemernú dĺžku života ľudí na Slovensku. 28 tisíc dní je približne 78 rokov života. Nie je to tak veľa a nie je jedno ako ich strávime.

„Možno sa mi pošťastí a nájdem si toho pravého.“ Poznáte to? Ak je človek dospelý, tak sa mu nie „pošťastí“ ale je šťastný! V slove „pošťastí“ vnímam existenciu zadných vrátok. „Snáď sa mi nejako bude dariť. Alebo nie“. Šťastie je čistý, stabilný stav.

„Mám ho rada ako človeka“

Stretávam nesmierne množstvo žien, ktoré prežívajú nešťastné vzťahy so svojimi partnermi. Pýtam sa: „Odkedy cítite, že svojho muža nemilujete?“ Hlava sklonená, pohľad do zeme, začervenanie. Šablónovitá odpoveď znie: „Áno, áno, láska už vyprchala, ale mám ho rada ako človeka, taký je dobrý človek“. Ľudia prezradia o sebe veľmi veľa aj vtedy keď si to neuvedomujú, niekedy nevedia čo hovoria. Čím je človek inteligentnejší, tým dokonalejšie výhovorky a masky používa. Chýba mu však vnútorný pokoj. Daný človek v danej chvíli vyžaruje svoj pokoj, nepokoj. A práve preto sú tieto masky viditeľné a čitateľná je za nimi skrytá bieda. Čím viac sa skrýva, tým je to viditeľnejšie.

„Mám ho rada ako človeka“ je skrývanie sa. „V čom si ho vážite ako muža?“ Na túto otázku dostávam veľmi všeobecné odpovede. Alebo žiadne. Ako náhle sa začneme baviť o mužskosti alebo ženskosti, alebo o podobných témach (vzťahy, láska, úcta…), ľudia sú v rozpakoch. A odpovede neisté. Otázka je intenzívna, ľudia cítia, že „by mali“ dať dobrú odpoveď, ale začervenanie a slzy prezrádzajú veľa.

Emocionálna nezrelosť

Poďme od začiatku. Ako si vytvárame vzťahy? Mladí dospievajúci a neskôr dospelí vo veľkej miere trpia nedostatkom sebadôvery. Toto je základ, ktorý do vzťahu vnášajú. Navonok tak nevyzerajú, pretože nosia značkové veci, starajú sa o svoje telo, čiže ten druhý si nič nevšimne, pretože ani nevie, čo by si mal všímať. Jedna zo zákonitostí, ktoré vo vzťahoch fungujú je tá, že podobný podobného si hľadá. Emocionálne nie sú dospelí. Kto však nie je dospelý, ten sa bude cítiť neisto, hlavne vtedy, keď potrebuje zodpovedne prijímať sériu rozhodnutí. Jeho reakcie budú kŕčovité. V oblasti vzťahu sa to prejaví nasledovne: „Ja budem mať pekný vzťah vtedy, ak sa budem o svojho partnera opierať a spolu vytvoríme jeden celok.“

Adekvátne prežívanie role ženy alebo muža súvisí s uvedomením si dospelosti. Nie racionálnej (dovŕšenie 18 rokov veku), ale emocionálnej. Ak niekto nedokáže byť emocionálne zrelý, čiže dospelý, ako môže adekvátne prežívať rolu kvalitnej ženy alebo kvalitného muža? Nestane sa tak. Iba to tak bude navonok vyzerať. Túžby však sú, pretože by chceli byť silné, pokojné, žiť šťastne, ale nepripúšťajú si s tým spojenú prácu na sebe.

Naši rodičia sa prestali usmievať

Deti si osvojujú neautentické vzorce správania od rodičov. Keď sa pozrieme okolo seba, je výnimočné vidieť šťastné rodiny. Je výnimočné vidieť usmievavých ľudí. Navonok ukazujú akí sú spolu šťastní, vo vnútri však ich vzťah hnije. Na uliciach je vidieť obrovské množstvo nešťastných, zlomených ľudí.

Naši rodičia nás nepripravili na zodpovedný život v dnešnej digitálnej dobe. Ale môžu za to, ako sa nám darí v dospelosti? Nie. Je to náš život. Aj deväť, desaťročné dieťa je zodpovedné za to, ako odpovedá pani učiteľke pred tabuľou. Nie rodičia odpovedajú. Je to malá detská zodpovednosť, ale je. Postupne, keď dospievame, zodpovednosť rastie.

Dieťa kopíruje rodičov

To, čo sme skopírovali od rodičov, od okolia, čo všetko sme sa naučili, nesieme do vzťahu. Rodičia ukazujú deťom, ako žije „šťastná“ rodina. Dvaja vo vnútri nešťastní ľudia, málo sebavedomí, ktorí sú spolu, lebo sú zvyknutí. Otec pije, matka uzavretá do seba. Dcéra sleduje a osvojí si tento model „šťastného“ vzťahu. Je presvedčená, že takto to je dobré. Neuvedomuje si iné možnosti. Koľko klamstiev sa naučí, kým dospeje? Ak platí zákon príťažlivosti, akého partnera si bude v živote vyberať?

Dcéra dospieva a je zvedavá. Matka, keďže žije kvôli „musím“, povie: „Vieš, preto sa nerozvediem s tvojím otcom, pretože… to aj tak nepochopíš. Keď budeš väčšia, tak to pochopíš“. Klame seba a klame svoju dcéru. Čo táto veta znamená v preklade? Že matka želá svojej dcére rovnako nezmyselný život, aký má ona sama. A keď dospeje, bude žiť v rovnakom vzťahu, ako jej matka, bude sa opierať o druhého. Čiže pokrytec a klamár vychová zo svojho dieťaťa rovnakého klamára a pritom si myslí o sebe, aký je skvelý rodič. Keď dcéra dospeje, zistí, že „preboha, aj ja som taká istá nešťastná, ako moja matka…“. Prežíva svoje vlastné peklo. A vtedy to pochopí? Nie. Rozhodne sa inak? Nie. Nechce žiť život slobodného, dospelého človeka. Uteká od reality. Uteká od zodpovednosti vysloviť nahlas, že za toto všetko je zodpovedná ona. „Iní za to môže, nie JA!“

“Naši rodičia nás nepripravili na zodpovedný život v dnešnej digitálnej dobe. Ale môžu za to, ako sa nám darí v dospelosti? Nie. Je to náš život.“

Budovanie sebadôvery

Pravidelné utekanie od reality (napr. nepriznanie si nešťastného vzťahu) bude spôsobovať neúspechy. Tieto neúspechy potom vplývajú na našu osobnosť a sebadôveru. My však máme strach z neúspechu. Strach v ľuďoch spôsobuje to, že nedokážu byť hrdí na seba. Sebadôvera je vždy spojená s úspechmi a neúspechmi. Ak prežívame veľa zdaru, tak sa budeme cítiť dobre vo svojej koži. Úspechy sú závislé na výzvach, ktoré s istou dávkou energie buď zvládnem alebo nezvládnem. Ak sa niekto púšťa do malých výziev, bude prežívať malé úspechy, ktoré môžu prejsť do rutiny a z toho nevzniká dostatočná sebadôvera. Ak sa niekto pustí do veľkých výziev, z ktorých má strach, bude si budovať dostatočnú sebadôveru. Tá z neho bude vyžarovať a bude sa obklopovať podobne zrelými ľuďmi. Do vzťahu bude vstupovať sebavedomý, emocionálne zrelý, dospelý a zodpovedný človek. Je viac než pravdepodobné, že si nájde podobného partnera.

Naša zodpovednosť

Za náš život si môžeme sami. Naša osobnosť je sčasti určená genetikou a z veľkej časti rozvojom seba. Sloboda nie je to, že sme zodpovední, sloboda je to, že máme možnosť žiť zodpovedne. To, že máme možnosť vybrať si minimálne z dvoch rozhodnutí. Vždy máme na výber. Pominie „musím“, „mal by som“, „povinnosti“, máme šance a možnosti. Môžeme sa rozhodnúť žiť iný život. To je sloboda.

Ak viem, že som človek, že som omylný, uvedomujem si, že v mojom živote sa môže udiať aj niečo také, s čím som nerátal. Vtedy však neutekám od bolesti, nenechám sa prevalcovať strachmi, ale večer si ľahnem a porozmýšľam, čo som mohol spraviť inak? Nič, dal som do toho všetko. Naučil som sa z toho a kráčam ďalej. Ak dokážem vysloviť: „Ja som za toto všetko zodpovedný“, tu začína proces učenia sa a ponaučenia.

Vedeli ste, že až 80% ľudí používa vo svojich životoch úplne nefunkčné vzorce správania? Nevedia, kto sú, nepoznajú svoje ciele, prevláda v nich strach. Doslova prežívajú zo dňa na deň. Ako môže mať niekto kvalitný vzťah s iným človekom, keď nemá kvalitný vzťah so sebou samým?

Ak chceme osobnostne rásť a zdokonaľovať sa v akejkoľvek oblasti, napríklad vo vzťahoch, nevyhnutnou podmienkou je byť absolútne úprimný k sebe samému. Pritom nám musí byť jasné, že to čo objavíme v sebe, nás môže zabolieť. V sérii článkov “osobnosť a vzťahy” sa dozviete, prečo sú ľudia ne/šťastní vo svojich vzťahoch.

Zrelá osobnosť

Ako sa dá odhadnúť, či je niekto osamelý alebo naopak vyrovnaný vo vzťahu? Keď sa spýtam na citlivú tému a daný človek je prítomný v danom okamihu, bez emócií rozpráva o svojich citoch, radostiach a sklamaniach, vtedy je vyrovnaný. Keď vidím a pocítim neistotu v druhom človeku, spýtam sa priamo a on odpovedá spôsobom: „Teraz o tom nechcem rozprávať…“, „Nechajme to tak…“, Vrátime sa k tomu neskôr…“, vtedy viem, že je to zahováranie, nevypovedaný strach a neistota. Nebojím sa klásť priame, otvorené alebo aj nepríjemné otázky, pretože z odpovedí dokážem rýchlo zistiť, či je človek zrelá osobnosť. Sledujem, ako pružne dokáže odpovedať. Naopak, ak niekto zaváha, pozerá sa do zeme alebo po miestnosti, alebo sa neprimerane zatvári, zahovára, to znamená, že danú oblasť nemá v sebe racionálne a emocionálne spracovanú.

Sklamanie vo vzťahoch

Počas života sa nám stáva, že v interakcii s ľuďmi, najmä s predstaviteľmi opačného pohlavia, zlyháme, prežijeme sklamanie. Ak nemáme v sebe správne spracované tieto zážitky, odpovedáme nazlostene, rozčúlene, ukazujeme prstom na druhého. V skutočnosti, ak chceme dosiahnuť pokoj a poriadok v sebe, mali by sme si odpovedať na tieto otázky: „Prečo som sa nechal využiť?“, „Prečo som vzťahovačný?“, „Prečo som si nevšímal znamenia?“, „Prečo som sa nechal ovplyvniť?“, „Prečo som bol tvrdohlavý?“. Ten, kto má v sebe poriadok a je vyrovnaný, odpovedá napríklad: „Dobrá otázka, pretože som sa naozaj často nechal využiť a oklamať. Vtedy som bol nahnevaný na danú osobu, osočoval som ju. Ale zistil som, že nie ona bola špina, ale ja som si nevšímal drobné varovné znamenia. Tam som ich mal pred nosom, ale som si ich nevšimol, lebo som si ich nechcel všímať. Keby som si ich všimol, tak by som zmenil svoje správanie a je možné, že ten vzťah by nezlyhal. Ale teraz viem, koľko veľa som sa z toho naučil!“ Toto je zrelosť. Dostanem nečakanú otázku. Ako rýchlo a pružne viem na ňu reagovať?

Zážitok prítomnosti

Väčšina ľudí sa žiaľ, nechce učiť zo svojich chýb. Nechcú vidieť, čo sa s nimi deje tu a teraz, ale vyplakávajú nad minulosťou a majú strach z budúcnosti, čím si zničia zážitok prítomnosti. Medzi nariekaním a strachom nie je priestor pre zážitok prítomnosti! Majú výčitky svedomia, alebo sa boja. Ale kedy žijú? Kedy je ten čas, keď do svojho života dajú všetko, kedy si vychutnajú zážitok „tu a teraz“? Nikdy. A na konci svojho dňa stoja v kúpeľni, umývajú si zuby a zhodnotia, že mali hrozný deň. A pokračujú v prežívaní z jedného dňa na druhý. 

Zážitok minulosti

K tomu, aby sme dokázali urobiť krok vpred, je dôležité uzavrieť svoju minulosť. A v kľude sa pohnúť ďalej. Keď odchádzame z domu, vypneme elektrinu, zamkneme si byt a sme kľudní. Spravili sme všetko, aby náš domov bol v bezpečí. Takisto, ak vo svojej minulosti nezamkneme určité dvere, tak budeme cítiť neistotu. „Zamkol som, či som nezamkol?“ „Uzavrel som to v sebe, či som to neuzavrel?“. Ale ak sa niekto chce správať tak, že chce zabudnúť, či uzavrel svoju minulosť, nemôže sa čudovať, že príde domov a má vykradnutý byt a v tom byte je chlad. Nedá sa pokojne žiť, ak sa človek nepoučí zo svojej minulosti. Ak chce iba zabudnúť, ale nepoučí sa z toho, je pravdepodobné, že ho čaká rovnaký vzťah ako predtým.

“K tomu, aby sme dokázali urobiť krok vpred, je dôležité uzavrieť svoju minulosť.“

Ako zistíme, či aktuálne prežívame vyrovnaný vzťah?

Jedna z vecí, ktorá nám sťažuje rozpoznať to, je citová slepota. Som slepý v prežívaní svojich citov, k sebe samému. Takíto ľudia používajú rôzne masky, pretože sa boja a takéto masky vedú k vnútorným kŕčom. Keby som zhrnul iba toto – slepota, používanie masiek, strach – ich prítomnosťou vo vzťahu vzniká nedostatok sebavedomia. Nedokážu povedať alebo ukázať, akí sú v skutočnosti. Čas beží a napätie sa stupňuje. Pritom dôležité veci je nevyhnutné nahlas vysloviť už na začiatku vzťahu. Keď ich nepovieme, doplatíme na to obaja. Aké sú reakcie? „Nedôveruješ mi? Prečo si mi to nepovedal na začiatku?“. A spontánna dôvera klesá. Ak nevyslovím dôležité veci, bude ma to tlačiť, pretože neukazujem svoju pravú tvár. Vznikajú otázky typu: „Čo je to s tebou, nebýval si takýto?“ Odpoveď: „Ale nič, iba mám zlý deň.“ Takže nielen nedostatok odvahy vysloviť veci nahlas, ale aj klamstvo.

1. Spoločné základy

Na začiatku vznikajúceho vzťahu je neodmysliteľné postaviť spoločne základy vzťahu. Ako pri stavbe domu. Každý postaví svoj základ. Základy sa dajú položiť dobre iba raz a iba na začiatku.

2. Sme objektívni?

Nasleduje subjektivita. Ak niekoho milujeme, sme ochotní od neho strpieť oveľa viac ako od cudzích. Náš partner môže drevo rúbať na našom chrbte a my povieme: “Veď on to tak nemyslí“. Inde sme nahnevaní aj za oveľa menšie drobnosti. Subjektivita teda zabraňuje vyrovnanému vzťahu. Opakom je teda objektívne vnímanie. Je veľmi dôležité byť objektívny už na začiatku vzťahu. Už vtedy presne cítime, ak je v tom druhom niečo, čo nám nevyhovuje – niečo je v ňom nesympatické. Toto trvá istý čas a skĺzneme do subjektivity. Potlačíme, zabudneme, ospravedlňujeme a prežijeme s partnerom dlhé roky. Narodia sa deti a keď opustia rodinné hniezdo, partneri zisťujú akí sú nešťastní.

3. Stretnutie so sebou samým

Čo znamená počúvať svoj rozum? Z času na čas si sadnúť so sebou samým a spýtať sa seba, či sme šťastní. Pravidelne. Spýtať sa seba, čo sú tie vlastnosti, kvôli ktorým na svojho partnera vzhliadam a kvôli ktorým nie. Čoho je viac? Ak je viac toho, kvôli čomu si ho nevážim – lebo chrápe, je lenivý, nedôsledný, neváži si seba, sľubuje a nedodrží, je nezdvorilý, necítim, že by ho zaujímal môj názor – tak mám jasné výsledky pred sebou a môžem sa spýtať, či som šťastný?

4. Sebadôvera a vzájomná dôvera

Ak si to všetko ospravedlňujeme a nechceme to vidieť, tak zabudneme na to a zostaneme slepí. Ale ako môže byť citovo slepý človek vyrovnaný? Môže sa opierať o druhého a žiť vedľa seba. Nie s druhým. Vedľa druhého. Vedľa druhého žijú ako dobrí alebo zlí susedia. Opieranie sa na strane jednej; sebavedomie, sebauvedomenie, sebadôvera a pokojné vyžarovanie na strane druhej. Byť vyrovnaný sám so sebou = veriť si. Vzájomne si veriť. Aj keď je búrka, aj keď svieti slnko. Vidím a som schopný sa postaviť voči svojim strachom, čím si budujem sebavedomie a sebadôveru, pretože sa nenechám. Ak budem mať otvorené oči, stretnem podobne zrelého človeka. A slepý stretne slepého.