Kategória: Osobný rozvoj

Cieľom mojej práce je úsmev. Usmievavý človek. Aj keď sa niekto cíti naozaj dobre, niekedy aj vtedy prežíva strach a zranenia. Mnoho ľudí vraví, že sa ničoho nebojí až dovtedy, kým nedosiahne určitý vek, alebo zažije určitú životnú skúsenosť, alebo udalosť, ktorú nečakal, náhlu smrť, alebo nečakanú chorobu u seba alebo u niekoho blízkeho, koho miluje. Tieto frustrácie pochopíme väčšinou iba vtedy, keď sa s nimi priamo konfrontujeme. Dovtedy sme o nich iba počuli, ale nezažili sme ich. Negatívna životná situácia ukáže, kto je aký silný. Vtedy sa ukáže, ako sa človek dokáže samostatne vysporiadať s udalosťami, svojim sedliackym rozumom, socializáciou, spôsobmi ako zvláda konflikty. Alebo zažitá trauma v ňom vygeneruje nespracovateľný strach. V druhom prípade sa môžeme zachovať nasledovne: 
– buď to v sebe dusíme a kompenzujeme prácou, alkoholom, drogami, internetom,
– alebo, ak sme citovo dostatočne obrúsení a zistíme, že aktuálna udalosť je nad naše sily, tak dokážeme požiadať o pomoc.

Keď ma bolí život

Požiadať o pomoc je dôležité vtedy, keď vieme, že nás život bolí a sami ho nezvládame. Ako keď nás bolí zub, ideme k lekárovi. Nenecháme ho len tak, snáď to nejak prejde. Neprejde. Musíme si to uvedomiť a nabrať odvahu. Uvedomiť si, že tie príznaky sú tu už niekoľko mesiacov. Položiť si otázku: Prečo sa necítim dobre? Čo znamenajú jednotlivé znamenia? Ak prijmem zodpovednosť za svoje city, vyjde ma to lacnejšie a menej bolestivo. Najlepšie je požiadať o pomoc nie vtedy keď to už veľmi bolí, ale vtedy, keď to iba začína bolieť.

Do tohto štádia sa dostávame, pretože nás rodičia nenaučili, ako máme spracovávať negatívne konflikty. Rodičia nerozprávajú nahlas o svojich zraneniach, bolestiach, ako sa s nimi počas života vysporiadali. Cieľom tejto spoločnosti nie je to, aby na uliciach chodili usmiati, vyrovnaní ľudia, pretože tí nebudú bezhlavo nakupovať a veriť médiám, sociálnym sieťam alebo správam. Slepí, nevyrovnaní bezhlavo veria.

Kto mi pomôže: alkohol alebo priateľ?

Samozrejme, nikto sa nechce cítiť zle. Predsa väčšinu ľudí, ak si nedokáže poradiť s danou situáciou, nenapadne vyhľadať pomoc, ale siahne na alkohol, lieky, drogy, automaty, ide nakupovať a podobne. Alebo sa prejedáme, alebo postneme nejakú fotku a trasieme sa, aby ju lajklo čo najviac ľudí. Ak sa odhodláme a požiadame o pomoc, väčšinou (keďže sme bojazliví) sa jedná o blízkeho priateľa alebo niekoho z rodiny, pričom neberieme do úvahy, že blízky človek je subjektívny. Ten nám nedokáže objektívne pomôcť a často nám hovorí rady, ktoré sú v skutočnosti iba jeho túžbami, pretože sám nedokáže vyriešiť svoju situáciu, ktorá je podobná. Priatelia nám poradia to, ako by sa v podobnej situácii zachovali oni. To vylučuje objektívny nadhľad. Analógia so zubom hovorí, že nech mi chcel priateľ akokoľvek dobre poradiť, môj zub ma bude naďalej bolieť.

Koho teda požiadať o pomoc?

Požiadať o pomoc je prejav obojstrannej dôvery. Čo sa stane, ak mi štýl psychológa, psychiatra nevyhovuje? Napríklad sa mi nepáči spôsob jeho komunikácie, vystupovania? Nič, celý proces je ten istý, ako aj u iného odborníka. Ak pôjdete k lekárovi a povedzme prvých desať minút necítite, že mu môžete dôverovať, vstaňte a odíďte. Je nesmierne dôležité sledovať svoje pocity voči terapeutovi, resp. lekárovi. Ak sa nám podarí nájsť toho správneho terapeuta, tak sa nám otvoria dvere. Zistíme, že je v nás omnoho viac energie, ako si v skutočnosti myslíme. Táto energia sa väčšinou objavuje v krízových situáciách. Týmito krízovými situáciami si treba prejsť aj u odborníka (napríklad vám bude klásť otázky „pod kožu“) a niekedy je to bolestivé. Môže sa stať, že postupne dostanete odpovede, ktoré sa vám nebudú páčiť. Napríklad o tom, čo  znamená byť dospelý, čo je prijatie zodpovednosti, aké sú dôsledky manipulácie seba a okolia, čo znamená nechať sa ponižovať. Uvedomenie si týchto informácií je bolestivé a potrebujeme čas na zotavenie. Pri osobných problémoch, pri osobnostnom raste je potrebný čas.

Od malých krokov k väčším

Postaviť sa na vlastné nohy je proces, pri ktorom postupujeme od malých krokov k väčším. Ak si vyriešite menší strach, potom sa môžete pohnúť a začať riešiť väčší strach. Ak začnete od najväčšieho, budete kŕčovitejší. Strach vytvára kŕčovité správanie a teda útek od bolesti. Ak vystupujeme na vrch štítu, začíname zdola a postupujeme pomalými, niekedy bolestivými krokmi nahor. Aj pri menších bolestiach sa môžeme zaseknúť. Dôležité je pokračovať a pracovať na sebe ďalej. Ak viete ako postupovať ďalej, ale nič preto neurobíte, ja to plne rešpektujem, ale v tom prípade naša spolupráca skončí. Pretože náš najcennejší činiteľ je čas. Tento čas vieme využiť tak, že si klameme, alebo že budeme k sebe úprimní.

Cieľom mojej práce je úsmev. V mojej práci vidím, že ľudia sami seba presviedčajú, že ich životy sú v poriadku, hoci vo vnútri seba nosia nevyriešené konflikty. Túžia po zmene, predsa sa kŕčovito držia svojich presvedčení, že sú v poriadku. Majú milujúcich partnerov, autentických rodičov, všetko je v poriadku s deťmi, s priateľmi, majú skvelú prácu, ktorú milujú. V skutočnosti nič z toho neplatí. Väčšina ľudí na Slovensku popiera svoje city a bojí sa ich naplno prežiť. Ja tvrdím, že by sme mali robiť presný opak. Dôležité veci je potrebné povedať nahlas v tom najvhodnejšom čase.

Ako často sa stretávame s výrokmi: „Od nového roka začnem chudnúť…“, „Od pondelka začnem behávať…“! Odkladáme si svoje predsavzatia, pričom nám efektívne poslúžia naše výhovorky, prečo nezačať práve teraz: „Teraz musím dokončiť svoje úlohy…“, „Ešte si chcem vychutnať vianočné sviatky…“, „Momentálne beriem antibiotiká…“ atď. Tieto výroky nám hovoria, čo a prečo nespraviť, prečo čakať, prečo neprijať rozhodnutie hneď a radšej ho s ospravedlnením seba odložiť. Napriek tomu, že sa v momentálnej situácii necítime dobre, odkladáme rozhodnutia, pretože potrebujeme pocit bezpečia a istoty. Naše zvyky (rituály, práca, spoločenstvo…) sú pre nás dôležité. Čím viac, tým ťažšie sa ich vzdávame. Vytvárame si nimi naše pohodlie. Celý tento výtvor je v nás a predstavuje najväčšiu prekážku zmien. Zriedkavo si uvedomujeme, že keď budeme robiť stále to isté, budeme sa mať stále rovnako. Že opakovanie starého správania vedie k rovnakým výsledkom.

Čo by sme spravili keby sme sa nebáli?

Jedna z najväčších chýb, ktorú robíme je, že nechávame svoj život len tak plynúť. Od 1. januára do 31. decembra 2020 máme k dispozícii 366 dní. Každé ráno, keď sa zobudíme, máme jeden deň k životu a k naplneniu svojich snov. Tento jeden deň máme na to, aby sme sa pozreli svojim strachom do očí. Náš život je v skutočnosti vždy iba jeden deň. Vtedy môžeme dať do toho všetko. Večer, keď si ľahneme máme možnosť zhodnotiť svoj deň. Predstavme si seba nasledovne: „Išiel som do toho a vyšlo to, alebo nevyšlo to, ale nevadí, pretože som cítil, že žijem a pracujem na sebe“. Alebo si ľahnem s pocitom nespokojnosti a moje myšlienky mi povedia: „Nešiel som do toho, som zo seba sklamaný“. Tento „batoh sklamaní“ si vlečieme so sebou celý život. Na konci života nám je ľúto všetkého, čo sme nespravili.

Ak máme strach pred niečím novým, potrebujeme posilňovať svoje sebavedomie. Sebadôveru budujeme tým, že sa vedome púšťame do nových vecí, z ktorých máme obavy. Následne, keď to dodržíme, pozrieme sa svojim strachom do očí, naša sebadôvera stúpa a my prijímame prekážky ľahšie a naše oči začnú postupne žiariť. Pretože vieme, že keď príde noc a ľahneme si, budeme pokojne zaspávať, lebo sme zvíťazili nad svojim strachom. A nezabudli sme žiť svoj život. Buďme tvorcami a nie obeťami svojich životov.

Predstavme si dieťa, ktoré sa socializuje tak, že je svedkom toho, ako rodičia ukazujú navonok svetu úplne inú tvár rodiny, než aká v skutočnosti vo vnútri je. Navonok sa tvária, aký majú pekný vzťah, držia sa za ruky, aké dobré sú rodinné oslavy, žijú v mieri a láske. Medzi štyrmi očami sa však hádajú a ukazujú prstom jeden na druhého: “Nevidíš, koľko pre vás pracujem, ja si toto nezaslúžim, som na všetko sama… atď.”

Dieťa sa v takejto rodine učí to, že rodičia od neho vyžadujú také správanie, aké oni sami nedodržiavajú. Navonok sa tvária, že sú silní a šťastní ale vo vnútri nie sú. Navonok ukazujú inú tvár, akú v skutočnosti majú. Na základe tohto učenia sa dieťa naučí hrať rolu, v ktorej vyzerá silno a sebavedomo, vo vnútri však nie je. A ani si to neuvedomuje. Ukazuje takú tvár, akou chce byť, v skutočnosti nedisponuje takými vlastnosťami. Čiže klame seba samého a klame aj okolitému svetu.

Ak klamem, tak sa nebudem mať rád

A tu prichádza dôležitý moment: Ak sa takto správam, začnem sa nemať rád tak, že si to ani neuvedomujem. Klamem sebe, že som silný, v skutočnosti cítim, že hrám iba rolu, predstavu silného, a keďže som sa to naučil hrať dokonale dobre, okolie tomu nakoniec uverí. Klamstvu. Lenže, ak klamem, tak sa nebudem mať rád, pretože nie som autentický, následkom toho moje sebavedomie klesá, následkom toho nebudem vedieť riešiť problémy v oblasti emocionálnych konfliktov.

Príklady:
„Cítim, že sa mi niečo nepáči, ale nepoviem to nahlas.“
„Cítim, že som nespokojný, ale nič neurobím preto, aby som to zmenil.“
„Neviem zareagovať na konflikt druhého človeka, pretože vo mne je neporiadok. Neviem efektívne zvládať konfliktné situácie.“
„Neustále očakávam riešenie zvonka, pretože sa iba tvárim, že som silný, v skutočnosti nie som.“

Následkom tohto vo mne silnie túžba po láske, v práci túžba po uznaní. Ak už si sám seba nevážim, tak chcem, túžim po tom, aby ma pohladili, aby ma uznávali, aby mi hovorili láskavé slová, ktorým ja mám tendenciu uveriť. Túžba po uznaní a neustála potreba pozitívnej spätnej väzby je následkom klamania seba samého. V skutočnosti budem manipulovateľný, tvarovateľný, ovplyvniteľný a za to všetko si môžem iba JA sám. Takýto ľudia sú neustále hladní, ako upír potrebuje krv, oni potrebujú pekné slová. V bežnej reči si dokonca títo ľudia ani nevšimnú, že keď hovoria o realite, v skutočnosti hovoria o svojich snoch, túžbach. Do svojej reči vkladajú iba túžbu, ako by to malo byť. Prejavuje sa to smútkom, obchádzaním konfliktov, nedostatkom sebadôvery, kŕčovitým správaním a pritom všetkom sa často tvária, že sú šťastní.

„To si vyprosím“ pramení z nedostatku sebadôvery

Napríklad vo vzťahu, obaja majú deravé vrecká a strácajú peniaze. Stretnú sa a povedia si: „Koľko veľa peňazí máme, akí sme spolu šťastní.“ Jeden s nedostatkom sebadôvery sa bude cítiť bezpečne pri tom druhom. Kým je tam ten druhý, nerozmýšľa nad svojimi slabosťami, nad svojimi démonmi, nad svojimi strachmi, pretože sa cíti pri tom druhom zdanlivo bezpečne a nazýva to povedzme „šťastím“.Na úrovni spoločnosti to platí rovnako. Neistý človek je ješitný, urážlivý, hnevlivý. Prejavuje sa to slovami „To si vyprosím…“. Stačí, aby počuli, videli, zažili akúsi šablónovitú správu a oheň je na streche. Nesmierne ľahko sa nechajú manipulovať.

Ako je to teda s uvedomením

U sebavedomého človeka takúto hru so sebou samým nevidieť. Nezameriava svoju pozornosť iba na riešenie problémov, ale aj na využívanie svojich silných stránok a na uvedomovanie si svojich hodnôt. Tie dokonca vníma a vidí aj v druhých ľuďoch. Na to, aby sme sa vyvíjali, aby sme boli šťastní, aby sme kvitli, je potrebné prestať klamať seba, svoje okolie a začať na sebe pracovať. Takáto práca na sebe môže byť dlhodobý proces a môže byť bolestivý. Ľudia, ktorí chcú začať žiť plnohodnotne a s úsmevom, si potrebujú uvedomiť najmä toto: „Som človek s mäsa a kostí so svojimi anjelmi aj démoni“ (čiže silnými a slabými stránkami). Ak to dokážeme prijať, uvedomíme si, že nie je hanba hovoriť o svojich slabinách, o chybách, o bolestivých skúsenostiach.

Nie je hanba povedať: „Áno, viem, uvedomujem si, že dokážem byť sebecký a aj zlomyseľný a závistlivý, keď nedávam pozor a tým dokážem ublížiť svojmu okoliu. Viem o tom, pracujem na tom.“ Takto komunikuje uvedomelý človek. Tento stav nie je dobrý alebo zlý. Môže ma niečo tešiť, môže ma niečo trápiť a všetko je moje, patrí to ku mne. Uvedomenie je dokázať hovoriť o svojich bolestiach, nájsť korekcie na svoje slabé stránky, zistiť v čom klamem seba a ostatných. Uvedomenie je jedinečné pre ľudí. Šťastný život a uvedomenie idú ruka v ruke. Neklamem seba, ani ostatných okolo seba. Neničím seba, ani svoje okolie.

Poďme späť k výchove

Východiskom by mohlo byť napríklad to, keby rodičia naučili deti prijímať radosť a strach vo svojich životoch. Jedno aj druhé k nám patria. Takisto naučiť deti byť úprimný k sebe a k okoliu, naučiť ich práci, vzťahom, úcte, vyrovnávaniu sa s negatívnymi zážitkami. Nie iba rutinnú výchovu, ale naučiť deti mať radosť zo života. Nie automatizovať lásku ale naučiť si vážiť vzťahy. Naučiť deti to, že ak zlyhajú v niektorej oblasti, tak ich to nemá zničiť, pretože sú to naďalej dobrí ľudia. Rozprávať sa s nimi o uvedomovaní si hodnôt, o hľadaní práce, o tom, že holuby nepadajú pečené z neba, o sexualite, o trpezlivosti. Povedať dcére: „Keď dokončíš univerzitu a nájdeš si prácu, je možné, že tvoj šéf nebude dostatočne uvedomelý a možno bude k tebe milý, ale bude ťa chcieť dostať do postele. Všímaj si tieto a tieto varovné signály…“ . Alebo synovi: „Je pravda, že si múdry, ale môže sa stať, že ťa vyhodia z práce, pretože šéf bude chcieť tvoje miesto dať svojmu bratrancovi…“.Dieťa dokáže prijať, že má šancu uspieť, že má svoje hodnoty a že aj ostatní majú svoje hodnoty. Prvý krok je naučiť deti toto všetko vidieť v sebe. A k tomu je potrebné byť dospelým rodičom. Z dieťaťa sa stane dospelý iba vtedy, ak má doma dospelo rodiča. A ten neklame.