Autor Peter

  • Chcete mať spokojný život? Seriál 10-tich tipov na jeho dosiahnutie

    Chcete mať spokojný život? Seriál 10-tich tipov na jeho dosiahnutie

    1/10 Sebapoznanie

    Prvý krok k spokojnému a pokojnému životu je SEBAPOZNANIE. Už v starovekom Grécku vravievali: „Poznaj seba a poznáš svet“. Ak budete rozumieť sebe, budete lepšie rozumieť druhým ľuďom.
    Odpovedzte si úprimne na otázky:
    „Kto som?“
    „Na čom mi skutočne záleží?“
    „Čo si na sebe najviac vážim?“
    „Čo sú moje talenty?“
    „V čom som výnimočne dobrý?“
    „Aké sú moje osobné záujmy?“
    „Čo by som najradšej robil aj zadarmo?“

    Dôležitá poznámka! 
    OD DNES SA PRESTAŇTE POROVNÁVAŤ S INÝMI! 
    Často sa porovnávame s inými, máme k tomu jednoducho sklon. Závidíme ľahkú prácu susedovi, porovnávame si majetky, veľkosť domov, áut, novšie, výkonnejšie mobily. Jednoducho sa zameriavame na to, čo vlastnia iní.
    Porovnávanie sa je zabijakom vytrvalosti a spokojnosti! Keď vidíme niekoho, kto je talentovaný a je v niečom nadpriemerný, premôže nás skľúčenosť, že my taký talent nemáme. My sme však jedineční.
    Sme jedinečné bytosti s jedinečnou históriou, s jedinečným premýšľaním a jedinečnými vlohami. Sme jednoducho originálni. Ak si uvedomíme, že sme originál, nebudeme mať potrebu a záujem sa porovnávať.
    Prvým krokom je teda poznanie seba.
    Ak budeme poznať seba, budeme rozumieť sebe, budeme vedieť kto sme, čo je pre nás dôležité a čo pre to vieme urobiť.


    2/10 Túžba po uznaní vs. strach z odmietnutia

    K vytvoreniu spokojného života je potrebné uvedomiť si, že v pozadí všetkého, čo robíme, čo cítime a o čo sa usilujeme sú dva protichodné pocity.
    Túžba po uznaní. Je to naša silná túžba po tom, aby nás ostatní ľudia prijímali. Každý človek si želá, aby ho ostatní mali radi, uznávali ho. Každý sám sebe priraďuje určitú hodnotu a od ostatných očakáva, že sa podľa toho k nemu budú správať.
    Strach z odmietnutia. Túžbu po uznaní dopĺňa náš neuveriteľne silný strach z odmietnutia. Tento náš strach je veľmi silný a nesmierne nám komplikuje život. Máme strach, aby si o nás ostatní nemysleli niečo zlé. Že sme neschopní, pomalí, tuční, hlúpi, trápni, škaredí, nevďační a pod. 
    Túžba po uznaní a strach z odmietnutia v našich mozgoch pretrvávajú z pradávnych dôb, kedy sme žili v tlupách. Tam to bolo prirodzené, pretože každého, kto sa správal čudne, komunita vylúčila – ohrozovalo to bezpečie komunity.
    Stále máme zakódované, že vylúčenie zo skupiny pre nás znamená nebezpečenstvo, ktorého sa bojíme ako čert kríža. Tieto dva pocity zásadným spôsobom ovplyvňujú naše správanie a vnímanie druhých.
    Je dôležité o nich vedieť.


    3/10 Nič nepredpokladajte!

    Je to jedna z častých chýb, ktoré robíme. My totiž predpokladáme, že ostatní vedia, čo od nás môžu čakať a ako sa majú vhodne správať. Túto vetu si prečítajte viackrát.
    Takéto správanie od ľudí následne očakávame. A tu sa väčšinou sklameme.
    Prečo? Pretože to ľudia proste nevedia. Nevedia čo od nich očakávame a ako sa k nám majú správať.
    Prečo? Pretože im to nikto nepovedal. A keďže to ľudia nevedia, logicky sa tak správať ani nebudú. Z toho budeme sklamaní. Deje sa to doma, v práci, so všetkými ľuďmi, s ktorými sme vo vzťahu.
    Čo s tým?
    Jednoducho všetko, čo si želáte, ľuďom povedzte. Vytvorte si s blízkymi spoločné pravidlá. Vo vzťahoch je to základ. Sadnúť si a povedať si jasne, čo od druhého očakávate. Pokojne, jednoducho a s úsmevom. Ak to neurobíte na začiatku, takmer naisto sa postupom času sklamete. Pretože váš partner nebude vedieť, čo od neho očakávate. Platí to pre všetky vzťahy, v ktorých ste.
    Povedzte druhému, čo pre vás znamenajú „Dobré výsledky“, kedy je pre vás „Čo najskôr“, aké je „Správať sa slušne“, ako často je „Občas pomôcť“. Koľko je ľudí, toľko je odlišných svetov.
    Ak chcete mať spokojný život, nič nepredpokladajte ale si ujasnite pravidlá. 


    4/10 Pestujte pozitívne návyky

    Dennodenne sa rozhodujeme, či sa chceme na svoj život pozerať z lepšej alebo horšej stránky. Áno, rozhodujeme sa. Náš život neplynie len tak. My sa rozhodujeme aký bude.
    Ak vidíte veci z horšej stránky, mám pre vás skvelý tip.
    Naučte sa na všetkom negatívnom vidieť niečo dobré.
    Prečo? Pretože sme sa od malička učili opak a je čas to zmeniť.
    Učili sme sa, že robiť veci správne je samozrejmé a nevšímame si ich a väčšinu času venujeme pozornosť zlým prejavom.
    Čo s tým? Naučme sa svoju pozornosť zameriavať na pozitívne veci.
    Začnime viac chváliť, ako sa sťažovať a nadávať. Začnime sa viac usmievať ako byť zamračení. Máme k dispozícii nekonečné množstvo prejavov, ako oceniť seba a druhých. Ako napríklad?
    Usmievajme sa očami, dotykmi, slovami. Vytiahnite zo svojho vnútra slová ako:
    „Mám radosť…“,
    „Páči sa mi na tebe že…“,
    „Želám ti krásny deň…“,
    „Som rád, že si…“,
    „Ďakujem“,
    „Prosím“,
    „Ďakujem za pomoc“,
    „Je mi s tebou dobre“,
    „Vážim si na tebe, že…“
    Verím, že vás napadlo toho ešte viac.
    Pozitívne návyky vyživujú naše vzťahy a my budeme mať spokojnejší život. 


    5/10 Empatia

    Viete, čo je skutočným diamantom v komunikácii?
    Empatické porozumenie. Je zároveň chrbticou každého kvalitného vzťahu! ÁNO, za týmto si stojím.
    Empatia je liečivý činiteľ. Vo svojej práci, ale aj v bežnom živote používam empatiu v rozhovoroch. Väčšina ľudí empatiu používať nevie, pretože jej nerozumie a zamieňa si ju s inými pojmami, ako sympatia, bežné počúvanie, láskavosť a pod.
    Pri rozhovoroch nám po prvých 7 sekundách nabiehajú vlastné myšlienky. Máme druhého ohodnoteného a máme dokonca riešenie na jeho problém (ktoré on samozrejme nepotrebuje).
    Schopnosť vcítiť sa do sveta druhého človeka je nesmierne ťažká. Vcítiť sa a ešte mu aj porozumieť, je ešte ťažšie. Vcítiť sa, porozumieť a nehodnotiť je empatické porozumenie (stručne). Znamená vidieť súkromný svet človeka s jeho pocitmi, významami, skúsenosťami a prežívaním týchto významov tak, ako keby som tým človekom bol. V momente, keď sa to stane, sa začnú diať zázraky. Ak je človek pochopený, niekam patrí.
    Čo s tým? Doprajte svojim blízkym, svojim deťom aspoň 15 minút denne. „Hovor, zaujímaš ma, som tu iba pre teba…“. Počúvajte a pýtajte sa, aby ste porozumeli. Dajte vlastné myšlienky bokom, nehodnoťte. 
    Empatické porozumenie patrí do každého kvalitného vzťahu. Tým, že druhého aktívne počúvame a rozumieme tomu, čo chcel povedať, čo cíti, dávame mu najavo skutočnú úctu. Tým, že empaticky počúvame, vlastne hovoríme: “
    Si pre mňa dôležitý, je mi s tebou dobre, vážim si ťa, záleží mi na tebe…“.
    15 minút denne a budete mať spokojnejší život.


    6/10 Zbavme sa komunikačného jedu

    Vedeli ste, že aj v komunikácii existuje jed? Nazýva sa komunikačný jed.
    Týchto komunikačných jedov je hneď niekoľko. Najpoužívanejšie sú výčitky, hodnotenia a definitívne výrazy.
    Pri výčitkách sa vraciame k udalostiam, ktoré už boli v minulosti a pri ktorých niekto zlyhal. Ak sme to boli my, cítime sa pri vyčítaní tejto udalosti nesmierne zle. Keď vyčítame, naše správanie je agresívne a bezohľadné. Navyše je nezmyselné. Čas sa vrátiť nedá. Príklad: „Minule si mi povedal, že som neschopná a ja ti to nedokážem odpustiť“. V tomto modeli vlastne my sami vyčítame druhému, ako sa k nám správal. Je to ako škrabať hojace sa rany. V každom prípade, výčitky nevedú k spokojnému životu.
    Hodnotenia. Našou prvou reakciou na myšlienky druhého je okamžité hodnotenie a posudzovanie. Iba z nášho uhlu pohľadu! To je správne, to je zlé, to je o ničom, ona je hlúpa, on je divný. To je hodnotenie. Nie pochopenie a porozumenie, ako som hovoril v časti 5. Prestaňme si neustále hovoriť: „To je správne“, „To je zlé“, „To je pravda, „To je hlúposť“, ale sa sústreďme na to, čo tá druhá strana pri tom myslí a ako sa cíti. Vyhnúť sa hodnoteniu nás neskutočne oslobodí.
    Definitívne výrazy. „Vždy“, „Nikdy“, „Stále“, „Všetko“, „Miliónkrát som ti povedala“ a pod. Tieto výrazy dokonale dopĺňajú hodnotenia a výčitky a navyše nie sú pravdivé. Napríklad:
    „Ty nikdy nič nedotiahneš do konca. Si neschopný.“ Ak sa nad tým zamyslíte. Je to skutočne „nikdy“? Skutočne „nič“? Je skutočne vo všetkom „neschopný“?
    „Stále chodíš iba na pivo a mne sa nikdy nevenuješ.“ Zamyslite sa. Skutočne „stále“? Skutočne „iba na pivo“? Skutočne „nikdy sa mi nevenuje“?
    Vyhnime sa tomu a hovorme ako je to naozaj. Napr. „Mrzí ma, že sa mi poslednú dobu venuješ menej. Bola by som rada, ak by sme…, pretože mi na tom záleží.“ Používajte výrazy vo forme „Ja…“, v prítomnom čase a použite slovíčko „pretože“.
    Komunikačné jedy nám zbytočne komplikujú život, otravujú komunikáciu a nepomáhajú v zlepšovaní vzťahov. Naopak hovorme za seba, o tom, čo je tu a teraz a budeme mať spokojnejší život.


    7/10 Nie je možné, aby nás mali všetci radi

    V druhej časti nášho seriálu sme spomínali prirodzenú ľudskú túžbu po uznaní dopĺňanú strachom z odmietnutia. Dnes mám pre vás tip, ktorý s týmito pocitmi súvisí. Keď si uvedomíte jeden dôležitý fakt, môžete žiť spokojnejšie.
    Aj napriek našej túžbe byť obľúbený a uznávaný, nie je možné, aby nás všetci mali radi. Samozrejme je to veľmi príjemné, keď si s ľuďmi vychádzame. Nedá sa to však so všetkými.
    Predstavte si, že poznáte približne 1000 ľudí. Faktom je, že odhadom 10 % až 15 % z nich sú vaši komunikační psychopati. Vo vašom okolí je teda asi stovka ľudí, s ktorými si nebudete dobre vychádzať.
    Ako sa to prejavuje v praxi? Znamená to jednoducho to, že sa týmto ľuďom budete pravdepodobne vyhýbať, nebudete s nimi chcieť ísť na pivo, alebo na kávu, nebudete sa vedieť s nimi dohodnúť alebo akceptovať ich názor. Je to v poriadku. Prijmite tento fakt, je to prirodzené.
    Pamätajte si, že či sa vám to páči alebo nie, tak isto aj vy ste pre niekoho takým komunikačným psychopatom. Nemôžete vyhovovať každému. Preto netreba byť urazený, keď s vami niekto nechce tráviť čas, alebo vás odmietne.
    Ak chcete mať spokojný život, vyhýbajte sa ľuďom, s ktorými si nerozumiete a naopak obklopujte sa ľuďmi, s ktorými zdieľate podobné názory.


    8/10 Vnímajte a riaďte svoje reakcie a neberte si nič osobne

    „Niekedy si v živote nemôžem vybrať…“. Zvyknete si vravievať?
    Pravdou je, že si niekedy nevieme vybrať okolnosti a ľudí, ktorí nás obklopujú.
    Existuje však niečo, čo si vybrať určite môžeme.
    A to sú naše reakcie na okolnosti a na ľudí!
    Ako?
    Tak, že máte možnosť slobodne sa rozhodnúť, ako budete reagovať na rôzne podnety a ľudí okolo seba.
    Nepravdy, klebety, mylné predpoklady, slová vyslovené v hneve, v afekte, v návale zlosti… S tým všetkým sa stretávame. My však nemáme „zákonom“ stanovenú povinnosť na tieto podnety reagovať!
    Predstavte si, že Váš šéf príde nahnevaný do práce a Vy neviete hneď reagovať na jeho otázku. Vyletí na Vás: „Si nemožná, nič nevieš, na čo ťa tu mám…“. Uvedomte si v tej chvíli, že jeho reakcia vychádza z jeho vnútra. Žije vo svojom vlastnom svete, úplne inom ako Vy. On je rozladený, on je nahnevaný, on je nevyrovnaný. Neviete presne, čo sa v jeho živote stalo. To, čo hovorí, hovorí o ňom samom. Ako sa v danej chvíli cíti. Jeho reakcia nie je o Vás. Inak povedané, jeho reakcia sa Vás netýka.
    Čokoľvek ľudia robia, cítia, myslia si alebo hovoria, neberte si osobne. Ak si budete brať veci osobne, stanete sa ľahko „obeťou“. Ak prijímate tieto jedovaté reakcie a beriete si ich osobne, púšťate do svojho tela ten emocionálny jed, ktorý vypúšťa druhá osoba. Nedovoľte to sebe. Nezraňujte sa. Je to na vás, nikdy nie na tom druhom! 
    Vnútornú spokojnosť nachádzame v sebe, nie v druhých. Ak chcete mať spokojný život, neberte si nič osobne. 


    9/10 Buďte sami sebou

    Na všetky predchádzajúce pravidlá môžete zabudnúť, ak nebudete poctivý k sebe, budete nosiť masku, fasádu, hrať sa na niekoho iného, než v skutočnosti ste.
    Čo znamená byť sám sebou?
    Naše telo je múdrejšie ako intelekt. Preto, keď vám vaše telo niečo hovorí, venujte tomu náležitú pozornosť. Všetko, čo vám hovorí, si uvedomujte a to komunikujte smerom von, do svojho okolia.
    Toto je naša schopnosť vidieť pravdivo seba samého. Byť autentický je základ pre spokojný život a vytváranie dobrých vzťahov.
    Predstavte si, že sa v práci nahneváte na šéfa, prídete domov a začnete zvyšovať hlas na svoje dieťa, ktoré za nič nemôže. Nikde nie ste sami sebou. Ani v práci – lebo máte strach sa pred šéfom obhájiť, ani doma – lebo máte strach povedať nahlas, že ste zraniteľný. 
    Počúvajte svoje prežívanie. Ak budete dookola tvrdiť, že máte pravdu, pričom vo vnútri cítite, že ju nemáte, bude vás to zožierať a nebudete autentický.
    Mimochodom, vedeli ste, že ľudia majú schopnosť rozoznať, keď ten druhý nie je „skutočný“, „autentický“, „kongruentný“, „ozajstný“ – za 17 milisekúnd? Áno, naozaj to dokážeme.
    Buďte ozajstný a keď to tak cítite povedzte:
    „Prepáč, nevedel som…“
    „Vieš, mám strach z ….“
    „Nerozumiem tomu…“
    „Trápi ma, čo som spravil…“
    „Urobil som chybu…“

    Môžeme dlhodobo klamať? Kto to rozpozná? Naše telo. Dlhodobé klamanie seba samého sa ukáže na psychosomatických problémoch. Na to, že nie sme pravdiví k sebe, doplácame chorobami. 
    Ak chcete mať spokojný život, buďte sami sebou. Počúvajte čo cítite, uvedomujte si to a komunikujte to do sveta presne tak ako cítite.


    10/10 Prijímajte ostatných takých, akí sú

    Toto je asi najťažšia zručnosť zo všetkých. Volá sa to bezpodmienkové pozitívne prijatie.
    Je to ťažké konfrontovať sa s negatívnymi citmi človeka alebo odlišnými názormi, či postojmi. Ovplyvňujú nás naše očakávania, ktoré sa premieňajú na požiadavky voči ostatným. Akoby sme chceli, aby všetci rozmýšľali a konali rovnako ako my. Toto sa však nikdy nestane.
    Prijímať druhých ľudí, vzdať sa vlastných očakávaní, akí by mali byť, vzdať sa túžby meniť ostatných, aby vyhovovali našim potrebám je najobohacujúcejšou cestou k vytváraniu dobrých vzťahov a spokojného života.
    Carl Rogers tento proces prirovnáva k západu slnka.
    Predstavte si, že sedíte pri mori a pozorujete západ slnka. Nehovoríte si pri tom: „Uber trochu oranžovej hore, pridaj trochu purpurovej vpravo, použi viac ružovej na oblaky…“. Nerobíme to. Viete prečo?
    Pretože si západ slnka vážime, páči sa nám a nevieme ho ovplyvniť.
    Ľudia sú takí istí nádherní ako západ slnka, ak ich necháme byť, aby boli.
    Ak dokážeme akceptovať ľudí takých, akí sú – to znamená prijať ich pocity, myšlienky, postoje a presvedčenia – vtedy im pomáhame stať sa človekom.
    Náš postoj teda môže byť sformulovaný takto: „Vážim si ťa, pretože si iný ako ja.“
    Ak chcete mať spokojný život, prijímajte ostatných ľudí bez podmienok a teda takých, akí sú (tak ako západ slnka).


  • Snívanie o úspechu alebo práca na svojom sne

    Snívanie o úspechu alebo práca na svojom sne

    Thomas Carlyle raz napísal: „Človek s jasným zámerom sa posúva ďalej aj na tej najkľukatejšej ceste. Človek bez zámeru neurobí pokrok ani na tej najhladšej.“

    Spôsob, akým o veciach premýšľame je tou aktivitou, ktorá náš život najviac ovplyvňuje. Kvalita nášho myslenia určuje pre čo a ako sa rozhodujeme. Keď sa nakoniec pre niečo rozhodneme, začneme konať. A to, ako konáme, nakoniec určuje kvalitu a kvantitu našich výsledkov. Od výsledkov nášho konania a správania závisí náš súkromný a pracovný život. Úroveň našich výsledkov určil spôsob myslenia, ktorý predchádzal našim skutkom. MYSLENIE – KONANIE – VÝSLEDKY.

    Požičiam si jedno prirovnanie od Briana Tracyho1. Predstavme si hru Šípky. Za zásah do stredu sa udeľuje 50 bodov. Za zásah každého vonkajšieho kruhu sa udeľuje o desať bodov menej: 40, 30, 20, 10, 0.
    Predstavme si toho, kto hádže. Veľmi mu to nejde. Možno si dosť vypil. Osvetlenie je mizerné. Terč je ďaleko. Napriek tomu začne hádzať. Zákon pravdepodobnosti hovorí, že stať sa môže čokoľvek a že táto pravdepodobnosť sa dá vypočítať s vysokou presnosťou. Vďaka zákonu pravdepodobnosti sa hráčovi, aj napriek nepriaznivým podmienkam, môže podariť zasiahnuť stred.
    Ak by tento muž neprestával hádzať a k dispozícii by mal nekonečný počet hodov, po nejakom čase, možno po roku by zasiahol stred.

    Veľká väčšina ľudí dúfa, túži, sníva o „veľkom zásahu“. Skúšajú raz to, inokedy niečo iné. Skúšajú trafiť do terča. Žiaľ, väčšina z nich to vzdá a uspokojí sa s priemernosťou. Zahodia flintu do žita vraj „nie som dosť dobrý“, „som príliš starý“, „som neschopný“… Odmietnu takto možnosť osvojiť si schopnosť trafiť do čierneho v hre zvanej ŽIVOT.

    Čo ak hráč zmení taktiku? Čo keby svoju hru začal brať vážne? Požiada odborníka v hre šípky o radu, zaplatí si plnohodnotný výcvik. Nesústredenosť a zopár drinkov vymení za odpočinok a jasnú hlavu. Terč je skvele nasvietený a nachádza sa len pár metrov od neho. Aké sú šance že trafí do terča? Sú oveľa vyššie, pretože sa vopred pripravoval. A čo ak má navyše nekonečný počet šípok a spresňuje mušku každým hodom, vylepšuje svoju pozíciu a polohu ruky a vytrvalo hádže ďalej? Za týchto okolností je šanca, že trafí presne do stredu, takmer stopercentná. Ak ho raz zasiahne a neprestane sa zdokonaľovať, dokáže trafiť do terča zakaždým.

    Čo robia šampióni, víťazi, úspešní ľudia? Neustále trénujú.

    Jasnosť je kľúčovou záležitosťou úspešného zásahu. Musíme si absolútne vyjasniť, kto sme, čo chceme a míľniky, ktoré treba zdolať, aby sme dosiahli čo chceme a dostali sa tam, kam túžime. Budeme musieť urobiť čo najviac, aby sme zvýšili pravdepodobnosť, že dosiahneme v živote úspech.

    Jeden chlapec na tenise sa ma spýtal, kedy už bude mať dobré podanie? Hovorím: „Riško, ak dáme 10 tisíc hodín tréningu, sľubujem ti, že ho budeš mať perfektné!“ On že: „To je dosť veľa však?“ Hovorím: „Ja ti poviem presne koľko to je, ak budeš každý deň 1 hodinu trénovať, tak ti to bude trvať 27 rokov – ty vtedy budeš mať 41. Ak budeš trénovať 3 hodiny denne, tak ti to bude trvať 10 rokov – ty vtedy budeš mať 24 rokov. Ak budeš trénovať 5 hodín denne, bude ti to trvať 5 rokov, vtedy budeš mať 19 rokov. Teraz je to tvoje, koľko rokov chceš mať, keď budeš mať skvelé podanie?“ Chlapec bol zlatý, pretože nad tým naozaj rozmýšľal a rozprávali sme sa o tom.

    Profesionáli trénujú veľa hodín denne, ich úspech nie je náhoda – píše o tom aj Malcolm Gladwell v knihe Výnimoční2. Predstavme si, že makáme na svojom sne, na svojej práci denne 8 hodín. Ak ten čas využijeme a naozaj sa zdokonaľujeme, za pár rokov budeme špička v tom odbore.

    Koľko hodín ste za posledný rok strávili rozvojom vašej osobnosti? Aký je výsledok? Koľko času ešte potrebujete?


    1 Tracy Brian (2016). Zásah do čierneho. Umenie sústrediť sa na cieľ. Eastone Books, Bratislava
    2 Gladwell Malcolm (2009). Výnimoční. Príbeh úspechu. Ikar, a.s., Bratislava

  • Ľudia majú strach byť na seba hrdí

    Ľudia majú strach byť na seba hrdí

    Viete aký je rozdiel medzi „zlyhal som“ a „nepodarilo sa mi to“?

    „Zlyhal som“ nastáva vtedy, keď máme dostatok energie, aby sme zvládli určitú výzvu, ibaže naša lenivosť, obavy, strach, výhovorky alebo sebeckosť sú silnejšie. Nevložíme teda do výzvy toľko energie, koľko by sme mohli byť schopní. Následkom tohto stavu si vyčítame, že sme nevyužili svoj potenciál.

    „Nepodarilo sa mi to“ znamená, že sme urobili všetko, čo sme vedeli. Pritom nám je jasné, že sa nám nemusí podariť úplne všetko, pretože sme ľudia, ktorí nedokážu úplne všetko. Ak sme sa do výzvy pustili s nadšením a poctivo, zamrzí nás, ak sa nám ju nepodarí dotiahnuť do úspešného konca. Na druhej strane vieme, že sme do nej dali všetku svoju energiu a nebudeme mať výčitky svedomia.

    Nové výzvy a strach zo zlyhania

    Výzvy v živote zdolávame tak, že do nich vkladáme určitú energiu, určitú prácu. Nie je jedno, kam smeruje naša energia. Ak sa vo svojom živote púšťame do malých výziev, do ich zdolania nám stačí vložiť málo energie (napr. keď sme deti a  potrebujeme si zaviazať šnúrky). Pritom zažijeme slabý úspech. Tento počiatočný úspech sa stane po čase rutinou. Z rutinných vecí je zážitok úspechu malý. Na malé úspechy nebudeme časom hrdí práve preto, že sa stanú zautomatizovanými. Skutočne veľký pocit úspechu prežijeme vtedy, keď sa púšťame do nových výziev (napr. povedať svoj názor svojim rodičom; vyznať lásku človeku, ktorý o našich citoch nevie; oponovať šéfovi; začať podnikať; osamostatniť sa; začať chudnúť…). V ich uskutočnení je vzrušenie a výzva, ktoré pri rutinných veciach nie sú. Ak budeme prekonávať postupne seba samých nových výzvami, postupne si budeme viac a viac veriť. Čím viac úspechov dosiahneme, tým väčšie sebavedomie získame.

    Výsledky nových vecí, nových výziev sú neznáme. Nevieme, či sa nám podaria alebo nepodaria. Ak sa do nových výziev zo strachu nepustíme, tak sa výsledok ani nedozvieme, pretože sa bojíme bolesti, ktorú by sme mohli v prípade neúspechu zažiť. Z toho vyplýva, že sa nám ani nepodarí vybudovať si sebadôveru akú by sme chceli.

    Takže na jednej strane sú nové výzvy plné vzrušenia a na strane druhej paralýza kvôli strachu zo zlyhania a z bolesti.

    Tak ako máme racionálnu aj emocionálnu inteligenciu, aj sebadôveru vieme budovať aj z racionálneho aj z emocionálneho hľadiska. Racionálnou inteligenciou si zabezpečíme napríklad finančnú nezávislosť, finančnú istotu, teda materiálno. Emocionálna inteligencia nám zabezpečí vnútorný, duševný pokoj, teda vyrovnanosť.

    Otázka pružnosti

    Život nám predkladá a prináša rôzne výzvy a konflikty. My sa k nim môžeme postaviť dvomi rozdielnymi spôsobmi. Prvý spôsob je, keď si povieme: „Však nejako bude“. Život nám „nahodil“. Takýto spôsob reagovania ukazuje, ako sa v praxi zbavujeme zodpovednosti. Kým sme mladí, štruktúra našej osobnosti je flexibilná. Počas života však často nedokážeme efektívne spracovávať rôzne traumy, rôzne výzvy. Tieto nesprávne spracované zážitky sa množia a vytvárajú strnulosť. Naša osobnosť sa stáva nepružnou. Čím sme starší aj naše reakcie na rôzne životné situácie budú menej pružné. V ťažkých chvíľach sa potom zlomíme.

    Druhý spôsob, ako sa k výzvam postaviť je pružnosť. V prípade konfliktov sa im postavíme vedome s „otvoreným srdcom“. Aj v prípade takých výziev, ktoré sú nové, neznáme a ktorých sa bojíme. Dôležité je pritom si uvedomiť, že keď niečo riešime, môže to skončiť radosťou aj bolesťou. Nezáleží na tom, čo si o nás okolie bude myslieť. Záleží na tom, s akým pokojom si večer ľahneme do postele. Robíme to sami pre seba.

    Sebadôveru si budujeme tým, že sa vedome púšťame do nových výziev, z ktorých máme strach. Čím viac úspechov zažijeme, tým budeme na seba viac hrdí. 

  • Citová rehabilitácia alebo ako pracovať so strachom

    Citová rehabilitácia alebo ako pracovať so strachom

    Veľa pracujem so strachom – svojim a so strachmi iných ľudí. Každý z nás má veľa strachov. No nejde o to nemať strach, ale vedieť s ním robiť. Dennodenne sa mu pozrieť do očí a zvíťaziť nad ním. Citová zrelosť je to, čo nám pomáha nad strachmi víťaziť. Oproti tomu sa môže zdať čudné, keď poviem: Náš strach môže byť aj našim hnacím motorom. V konkrétnom strachu môžeme nájsť aj smerovanie, ktorým nemáme ísť. V tomto prípade nám pomáha nielen citová zrelosť, ale aj rozum. Je to jednoduché! 

    V prípade strachov odporúčam napísať si naše strachy na papier. Napríklad: „Mám strach, že nebudem mať dostatok roboty“, alebo „Mám strach, že nie som dostatočne dobrý šéf“, alebo „Mám strach, že v niektorých rozhodnutiach zlyhávam“, alebo „Mám strach, že sa v starobe o seba nedokážem postarať“, alebo „Mám strach, že ma ľudia nemajú radi kvôli mojej výbušnej povahe“… atď. Ak si ich napíšeme pod seba, musíme im určiť poradie dôležitosti. Budú tam určite aj také, ktoré sú naozaj veľké. Tie sú dôležité. Tzv. „Top kategória“, tie pôjdu v poradí na vrchu, ale ich riešenie si necháme na koniec.

    V tejto citovej rehabilitácii je najdôležitejšie to, aby človek dostal toľko naložené, koľko zvládne uniesť. Preto je to dôležité, lebo keď niečo zvládneme poriešiť, tak nás to poteší, budeme mať pocit úspechu a následne to posilňuje našu sebadôveru. Čiže potrebujeme, aby rástol pocit úspechu. Ten, kto ide riešiť svoje strachy, nemôže začínať so svojim najväčším strachom, pretože narazí hlavou do múru. Nezvládne to. Treba začať s riešením malých strachov.

    Samozrejme každý to vníma inak. Niekto prežíva veľký strach z toho, že sa napr. bojí počúvať názor ostatných ľudí, pre iného toto nerobí vôbec žiadny problém. Sila strachu v tej istej veci je u každého iná. Preto bude mať svoj „rebríček strachov“ každý úplne iný. Ak do mňa niekto drgne vozíkom v obchode, pre mňa to nič neznamená, pre niekoho je to problém = strach ozvať sa. V prvom kroku je teda dôležité daný strach identifikovať a v druhom kroku začať riešiť ten najmenší strach. Napr. povedať: „Prepáčte, ale prečo do mňa drgáte tým vozíkom?“ alebo „Prepáčte, môžete prosím prestať drgať ma vozíkom!“. Mnoho ľudí sa nedokáže ozvať ani v takejto chvíli, ktorú jednoducho vyriešime vyššie spomínanými vetami. 

    Väčšie strachy, alebo inak povedané väčšie výzvy môžeme začať riešiť iba vtedy, ak máme poriešené jednoduchšie výzvy. Predstavme si to v praxi. Zo dňa na deň sa stretávame so svojimi strachmi. Začneme s tým najmenším. Dennodenne sa naň zameriame a keď budeme mať istotu, že nám to už nerobí problém, môžeme sa pohnúť ďalej, riešiť väčšie výzvy. Je to dôležité preto, lebo z drobných, zdolaných výziev prežívame častý pocit úspechu, teda dennodenne zvyšujeme svoju sebadôveru a ona sa zrátava. Je nevyhnutné tento proces absolvovať. Sebavedomie si takto zvyšujeme každý deň, až sa dostaneme ku dňu, kedy budeme schopní a budeme mať dosť odvahy a sebadôvery na zdolávanie našich najväčších výziev. Vtedy vieme zaťať sekeru do najväčšieho stromu! Cítime, že sme na to dostatočne silní. Cítime, že máme odvahu sa do toho vrhnúť.

    Predstavte si, že stojíte na skale nad jazerom, kde je 3 m hlboká voda. Predstavte si to isté jazero, ale s hĺbkou vody 300 m. Kam skočíte skôr? Viete plávať? Ak viete plávať, tak je to úplne jedno, pretože nech je voda akákoľvek hlboká, ponoríte sa možno dva metre a potom sa tak či tak vynoríte. Prečo to hovorím? Pretože ľudia, keď vidia veľkú vodu a vedia, že je hlboká, dostanú väčší strach a neskočia. A neskočia ani vtedy keď sa nechajú svojimi strachmi zožrať.

    Na Slovensku, ako to vnímam ja (česť výnimkám!), sa ľudia boja púšťať do nových výziev. Radšej prešľapávajú na jednom mieste a tým strácajú svoj drahocenný čas. Popritom dostávajú dennodenne signály, že ich životy nie sú v poriadku. Klesá im prestíž, sebahodnota, sebavedomie majú na bode mrazu. Častokrát vidím tento proces u ľudí, ktorí neurobia krok aj keď vedia, čo majú spraviť. Boja sa. Pritom keby vedeli, že tie hory strachov sa dajú rozdeliť na malé kopce, ľahšie by sa im stúpalo. Pomaly ale isto.

    Ak viete plávať, je úplne jedno, aká je hlboká voda!

  • Optimizmus, úsmev, pozitívny prístup.

    Optimizmus, úsmev, pozitívny prístup.

    To je prístup, ktorý momentálne najviac potrebujeme.

    Čítal som rozhovor, kde bolo povedané, aby sa rodičia tvárili, že sú pokojní, aby neukazovali strach, napätie pred deťmi. Keď sa spýtali detí, hovorili o tom, že poslednú dobu cítia z rodičov napätie. Nie je to zvláštne? Nevidia to, ale to cítia. Je nevyhnutné, aby sme sa deťmi úprimne rozprávali. Myslím si, že najdôležitejšia je úprimná, otvorená komunikácia, bez ohľadu na to, či tu ochorenia sú alebo nie sú.

    Strach z ochorenia nás paralyzuje. Bojíme sa neistoty, neznáma. Ak sa nás zmocní panika a úzkosť, môžeme ochorieť. Naše správanie a naša nálada sa stanú kŕčovité. Je dôležité vedieť, že strachy máme v sebe stále, prichádzajú a odchádzajú. Najdôležitejšie je, aby sme s nimi vedeli pracovať. Ak sa budeme neustále báť, nebude nám stačiť sterilizovať si ruky. Ak sa budeme báť, oslabíme si imunitu. Aj vírus sa pravdepodobne skôr prejaví u ľudí s negatívnym prístupom.

    Hovorieva sa: „Nemaľuj čerta na stenu“. Inak sa zjaví. Strach v praxi znamená, že ľudia maľujú čerta na stenu. Prečo sa nezaoberáme čertom vtedy, keď už tu bude? Vtedy sa môžeme plnou energiou sústrediť na uzdravenie. Kým nie som chorý, spravím všetky navrhované opatrenia a idem ďalej.

    Mnoho ľudí sa trápi kvôli znova a znova sa vracajúcim zlým myšlienkam. Lenže kto tieto myšlienky živí? Predsa my, ľudia. Vyčítame si minulosť a bojíme sa blízkej budúcnosti a toho, že sa nám život vymkne z rúk.

    Pozitívny prístup znamená: „Ak už ochoriem, vyliečim sa z toho“. Je nevyhnutné, aby sme sa k tomu postavili optimisticky. Toto je obrovská výzva pre každého, pretože mentalita ľudí je zameraná práve na negatívne veci.

    Z negatívnej krízy však môžeme spraviť pozitívnu. „Čo len so mnou bude, keď stratím prácu?“ Čo bude? Predsa niečo nové! Ak nemám rád svoju prácu, tak sa to konečne vyrieši. Ak ju mám rád, nič sa nedeje, s takou istou energiou sa pustím do nových výziev. Život je jednoduchý.

    Zamerajme sa na pozitívne veci, buďme optimisti. S pozitívnym prístupom sa uzdravíme. Majte radi seba samých a bez podmienok pozitívne prijímajte seba. Milujte svoje deti a bez podmienok ich pozitívne prijímajte. Žite srdcom a dušou, v dobrom aj zlom. Zdieľajte lásku a optimizmus so svojim okolím. Buďte príkladom pre svoje deti.

  • Médiá vs. moje prežívanie

    Médiá vs. moje prežívanie

    Ako pristúpiť k súčasnej situácii a ku strachu z nej?

    Dôležité je ako sa vo vnútri cítime. Či v nás prevláda strach alebo veríme vo svoje myšlienky.

    Stále je niečo, čoho sa môžeme báť. Médiá dokážu vymývať naše mozgy s veľkou pravidelnosťou. Bude najzimšia zima za posledných sto rokov. Blíži sa veterná smršť. Kríza. Zdražie chlieb, benzín. Pravidelné senzácie. Prilákať ľudí k televízorom, mobilom a pod. Urobiť všetko preto, aby ľudia verili iluziám.

    Neverím, že by sme sa mali báť. Celá táto situácia je o tom, že sa priblížime k svojim scenárom, ktoré máme v mozgoch. To, čomu budeme veriť, to pre nás bude existovať. Ak sa budeme báť, že ochorieme, tak ochorieme. Ak sa budeme báť finančných strát, tak stratíme. Ak sa budeme báť, že nie sme dosť dobrí pre našich partnerov, naše sebavedomie bude klesať a pravdepodobne prídeme o náš vzťah.

    Uvedomujem si, čo sa deje vo svete. Uvedomte si čo sa deje vo vás. Môžeme pozornosť zamerať na to, že vírus ma ľahký priebeh a môžeme sa zamerať na to, kolko ľudí zomrelo. V danej chvíli sa môžeme rozhodnúť, či chceme veriť v to najhoršie alebo budeme k sebe pristupovať s pokojom.

    Ak prežívame strach, naša psychika bude zraniteľnejšia a naše telo bude citlivo reagovať na to čo prežívame. Jednoducho, ak sa budem báť choroby, budem z nej v strese, ľahšie ju dostanem. Práve preto, že moja pozornosť bude zameraná na posilňovanie tejto myšlienky.

    Nastavenie mysle chce tréning. Zamerať svoju pozornosť na pozitívne návyky. Nie na to čo stratím, ale k čomu je to príležitosť. Nie to, aký mám strach, ale čo je v tejto situácii pozitívne. Každá situácia sa dá takto vyhodnotiť. Sme doma. Máme možnosť sa zahĺbiť do seba, nájsť si viac času na seba, na svoje deti. Každý si môže nájsť to svoje pozitívum.

    Všetci z nás máme v sebe ohromný potenciál. Lenže sa necháme prevalcovať strachom, neistotou. V pokojnom nastavení a trpezlivosti vyniká náš potenciál. Ak necháme žiť náš strach, náš potenciál klesá. Ak zostaneme pokojní, prejdeme cez momentálnu situáciu tak, že sa nás to dotkne minimálne.
    Sme zodpovední za svoje myšlienky. To, čo živíte, to prežije.

  • Trpezlivosť zo širšej perspektívy

    Trpezlivosť zo širšej perspektívy

    Trpezlivosť je nevyhnutná k efektívnemu zvládaniu záťažových situácií a rovnako k vytváraniu a najmä udržaniu dobrých (nielen) pracovných vzťahov.

    Akí úspešní budeme pri svojej premene na vyrovnanejšieho a láskavejšieho človeka, závisí na našej miere trpezlivosti. Čím budeme trpezlivejší, tým skôr prijmeme život aj s rôznymi ťažkými chvíľami. Bez trpezlivosti je život nesmierne frustrujúci. Necháme sa ľahko podráždiť, rozrušiť nahnevať, všetko musí byť rýchlo dokončené a rozhodnuté. Trpezlivosť dodá nášmu životu ľahkosť a zmierenie sa s nevyhnutnosťou. Je totiž bezpodmienečným predpokladom pre náš vnútorný pokoj.

    Ak chceme byť zhovievavejší je potrebné, aby sme si otvorili srdce aktuálnemu momentu a to aj vtedy, keď sa nám to nepáči. Ak máme veľa práce, ak nás kolegovia zavaľujú prácou, ak potrebujeme rýchlo reagovať, ak zažívame niečo nové, tiež sa otvorme danému momentu. Znamená to, že seba samého prichytíme pri spúšťaní svojej mentálnej lavíny ešte predtým, ako sa nám emócie dostanú spod kontroly. Pripomeňme si vtedy to, aby sme sa upokojili. Je to vhodná príležitosť na to, aby sme sa nadýchli a spomenuli si, že v širšej perspektíve je daná situácia iba jedna z mnohých, ktoré tvoria náš život. Týmto si vytvárame svoj vlastný rytmus v živote.

    Trpezlivosť v sebe zahŕňa vidieť v konaní druhých ich záujem – ich „prečo“. Odpovedzme si, prečo nám posielajú maily, prečo sa nás pýtajú, prečo nám posielajú riešenia, čo je ich „prečo“? Ak budeme vedieť „prečo“, sami nájdeme „ako“. Ako byť trpezlivejší voči všetkým. Píšu nám, volajú nám, „otravujú“ nás, pretože sa na nás spoliehajú, dôverujú nám, majú o nás záujem, potrebujú poradiť. Keď sa na to pozrieme takto, nájdeme v sebe trpezlivosť a naša pozornosť sa upriami na daný moment. Akýkoľvek hnev týmto odchytíme hneď na začiatku a eliminujeme ho. Uvedomíme si, aké máme šťastie, že máme seba samých a ostatných okolo seba. Ak sa nám to podarí, staneme sa trpezlivejšími a pokojnejšími. Ak sa dostaneme na dostatočne vysokú úroveň, začneme mať potešenie dokonca aj z tých situácií, ktoré nás kedysi frustrovali.

    Trpezlivosť je vlastnosťou, ktorú sa vieme naučiť a dokážeme ju neobyčajne posilniť účelovým cvičením. Efektívny spôsob, pomocou ktorého sa dá posilňovať, je vymedzenie istého času na jej precvičovanie – ide o časový úsek, počas ktorého si cvičíme umenie trpezlivosti. Samotný život sa pritom stáva školou a trpezlivosť náplňou vyučovania.

    Môžeme začať už s piatimi minútami a svoju schopnosť zostať dlhšie trpezliví postupne posilňovať. Začnime napr. tým, že si povieme: „Dobre, ďalších päť minút sa nenechám ničím vyrušiť. Budem trpezlivý.“ Prídeme na niečo naozaj úžasné. Naše predsavzatie dodržíme a zistíme, že naozaj stačí iba pár minút na to, aby sme si okamžite posilnili svoju trpezlivosť. Je to jedna z tých zvláštnych vlastností, pri ktorých je úspech živnou pôdou ďalšieho úspechu. Keď sa nám podarí dosiahnuť malé ciele –  byť päť minút úspešne trpezliví, zistíme, že máme naozaj schopnosť takými byť. Zistíme, že tú dobu môžeme predlžovať. Na ďalší deň si dajme sedem minút, na ďalší deň desať. Jedna z najúčinnejších techník je urobiť si v miestnosti ticho, tmu, zavrieť oči a nastaviť si budík na desať minút. Zavretými očami sedieť úplne nehybne. Nechať myšlienky plynúť. Prídu a odídu. Vydržme to bez jediného pohybu. Je to krásna očista. Realizujme to každý deň. Podľa toho akú máme náladu, môžeme časový úsek zvyšovať. Myslím si, že keď sa dostaneme na dvadsať minút, to stačí. Naučíme sa trpezlivosti.

    Keďže ostaneme pokojní a nepripustíme, aby sme sa rozčúlili alebo vytočili, pochopíme správanie našich kolegov oveľa efektívnejšie, ako keď sa nahneváme. Jednoduchým nastavením mysle do režimu trpezlivosti si dokážeme uvedomiť prítomnosť daného momentu. Dokážeme to oveľa efektívnejšie, ako keď sme sa nahnevali a začali rozmýšľať nad tým, koľkokrát sa nám už niečo také stalo a následne sme sa cítili ako mučeníci. Náš pocit trpezlivosti začne byť nákazlivý! Bude sa prenášať na okolie, rodinu, spolupracovníkov.

    Ostať trpezliví nám umožňuje pozerať sa na veci zo širšej perspektívy. Dokážeme si uvedomiť, a to dokonca aj v ťažkej situácii, že to, čo je pred nami (aktuálna výzva), nie je záležitosť života a smrti, ale len nepríjemnosť, ktorú treba prekonať. Bez trpezlivosti sa tá istá situácia premieňa na veľkú drámu plnú kriku, frustrácie, ranených citov a zvýšeného krvného tlaku. Naozaj to za to nestojí! Ak sa potrebujeme vyrovnať a popasovať s akoukoľvek ťažkou situáciou, zvýšenie miery našej trpezlivosti je skvelý spôsob ako začať.